Bolo ráno. Michal si išiel ako vždy zabehať. Ostré slnečné lúče sa mu zarezávali do očí. Zahol do lesa, aby uľavil svojmu zraku. Bežal ďalej po vychodenej cestičke.
Bolo ráno. Michal si išiel ako vždy zabehať. Ostré slnečné lúče sa mu zarezávali do očí. Zahol do lesa, aby uľavil svojmu zraku. Bežal ďalej po vychodenej cestičke. Tá zanedlho zahla doprava. Vtedy sa pred ním znenazdajky objavila akási postava. Zastal, lebo sa jej nemohol rýchlo vyhnúť. Prizrel sa lepšie tomu záhadnému človeku. Stál pred ním starec odetý v tmavozelenom plášti s kapucňou, ktorú mal natiahnutú na hlave. Michalovi sa zdalo, že mu z tváre žiari akési nevysvetliteľné svetlo.
„Nestretol si ma náhodou, Michal,“ prehovoril napokon starý muž.
„Odkiaľ poznáte moje meno,“ spýtal sa s neskrývaným údivom.
„To nie je teraz podstatné, v tejto chvíli stojí pred tebou dôležité rozhodnutie.“
Michal netušil, čo to má všetko znamenať a preto so zatajeným dychom počúval, čo mu chce záhadný starček povedať.
„Najprv ti teda ujasním situáciu. Všimol si si všetko to násilie a zlo, ktoré sa na svete každý deň udeje. Televízia, noviny, všade môžeš vidieť veľa zloby. To o čom sa dozvieš prostredníctvom médií je len malá kvapka z temného mora. Nechcem ťa však zavádzať. Na svete stále zostáva aj veľa dobrého. Ak ale negatívne preváži? Čo sa potom stane: Vojny, katastrofy, zabíjanie, krádeže… Ľudia sa budú navzájom nenávidieť…“
„Prečo mi to všetko vravíte?“ prerušil ho Michal.
„Možno si si ešte nevšimol, čo sa ti snažím naznačiť, ale nevadí. O chvíľu budeš mať vo veci jasnejšie. Keď teda negatívne preváži, Zem bude spustošená. Dnes nie je ešte neskoro. No netreba dlho vyčkávať. Môže sa totiž stať, že konečný stav bude stavom zla a potom ho už nič a nikto neodvráti. Treba konať ihneď.“
Michal sa zamyslel.
Po chvíli prehovoril: „Vyzerá to tak, že máte pravdu. To musím uznať. Avšak čo s tým mám spoločné ja? Mám zachrániť celý svet? Ako by som to dokázal?“
„Vidím, že stále nechápeš. Zapamätaj si, v prvom rade musíš začať od seba. Konať dobro - pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú a neočakávať pritom od nich odmenu.“
„Ale tým sa predsa svet nezmení. Ľudí sú miliardy.“
„Máš pravdu. Tvoje okolie pocíti tvoje pozitívne myslenie v podobe tvojej pomoci a dobrej nálady. Ľudia v blízkosti si uvedomia, že peniaze nie sú všetko a násilie nič nevyrieši. Určite si teraz kladieš otázku: ‘A čo tí ostatní?’ S tými sa takisto porozprávam a pokúsim sa ich myslenie nasmerovať k dobru. Snáď sa mi to podarí. Dúfam, že aspoň teba som presvedčil.“
Michal hneď neodpovedal, ale nakoniec sa usmial a jeho odpoveď znela kladne. Starec vykročil vpred. Prešiel popri Michalovi. Ten sa chcel ešte rozlúčiť a poďakovať za dobrú radu. Múdreho starca neuvidel. Oči mu opäť oslepilo vychádzajúce slnko. V tej chvíli sa zobudil a zistil, že celé to bol iba jeho sen, jeho predstavy. Nezabudol naň a v žiadnom prípade naň ani nechcel zabudnúť. Zobral si z neho ponaučenie, akoby sa to všetko odohralo naozaj. Vstal z postele. Zapol si televízor. Dávali správy. Videl veľa prejavov násilia a ľudskej nenávisti.
Vtedy si povzdychol: „Škoda, že starček zo sna nie je skutočný a nepresviedča ľudí, aby sa ako ľudia správali.“