Anketa

Aký typ obsahu sa vám najviac páči?
Hry   69%
 
Vtipy   16%
 
Príbehy   3%
 
Programy   10%
 
Chat   3%
 
Počet hlasov: 571

Nové príspevky

RE:

Kedze pisem az o 2 roky :D tak ti uz asi nepomozem, ale mozno niekomu, kto toto bude citat to pomoze... ak mas X={a, b, c}, tak _X sprav tak, ze definujes mnozinu _X={_a, _b, _c}

Dobrodinec - Neregistrovaný 6. 12. 2015 21:34:18

Najsťahovanejšie

Rakety 1097x
Funny World 603x
RAM Simulátor 599x
Turingov stroj (v.1.5) 589x
Lopárik 561x
Mince 507x
Turingov stroj (v.1.6) 371x

Týždeň pred Vianocami

30. 10. 2008 1:16:25 | Dušan Rodina | 7986x

Bol týždeň do Vianoc. Vonku poletovali vločky žiarivo bieleho snehu, ktorý pokrýval všetky kopce, chodníky — všetko, kam sa len človek pozrel.

Bol týždeň do Vianoc. Vonku poletovali vločky žiarivo bieleho snehu, ktorý pokrýval všetky kopce, chodníky — všetko, kam sa len človek pozrel. Pri pohľade na túto nádheru napadlo Marekovi, že Vianoce sú čo nevidieť a on nemá ešte ani jeden darček pre svojich blízkych. Vydal sa teda do mesta na nákupy. Cestou jeho pozornosť upútal jeden žobrák. Sedel na zemi a triasol sa od zimy.
„Prosím, zľutujte sa, dajte mi niečo na jedenie,“ prosil Mareka.
On sa však tváril, že ho nevidí. V meste prešiel snáď všetky obchody. Rozhodovanie, koho čím na Štedrý večer obdariť bolo ťažké a zabralo mu celé hodiny. Ani si nevšimol a krajina sa ponorila do tajomnej tmy, ktorú kde-tu pretrhávali svetlá pouličných lámp. Keď už bol s vecami, ktoré nakúpil, spokojný, vybral sa domov. Naspäť sa mu už nechcelo ísť pešo, lebo cesta domov mu trvala takmer hodinu. A tak si povedal, že pôjde autobusom. Už z diaľky videl, že ten je na zastávke. Bežal rýchlo, ako mohol, no autobus nestihol. Pozrel sa, kedy pôjde ďalší. Žiaden ďalší v ten deň nešiel. Nezostávalo mu nič iné ako ísť na vlastných. Zo všetkých strán ho obklopovala hustá tma. Kráčal tmavými uličkami. Zrazu sa ho zmocnil zvláštny pocit. Zdalo sa mu, že ho niekto sleduje. Obzrel sa. Videl však len smutný pohľad žobráka, ktorému nebol ochotný nič darovať. O chvíľu sa jeho nepríjemné tušenie opodstatnilo. Spoza vysokej budovy vyskočili akísi dvaja chlapíci s čiernymi kuklami na hlavách. Marek sa chystal utiecť. Otočil sa. Avšak za ním bol ďalší maskovaný muž.
„Zavolajte pomoc,“ zakričal na bezdomovca sediaceho pár metrov od neho, „kúpim vám aj niečo pod zub, len zavolajte pomoc!“
Bezdomovec sa však ani nepohol, nevydal zo seba ani slova.
„Buď radšej ticho a naval sem všetko, čo máš pri sebe,“ vykríkol jeden z výtržníkov na Mareka.
Tomu už nebolo všetko jedno a keď videl, že nemá iné východisko, dobrovoľne dal zlodejom darčeky, čo kúpil, aj peniaze, ktoré mu zostali. Im sa to zdalo málo.
„To je všetko?“ zreval na neho jeden.
„Áno,“ odpovedal.
Zlodejom sa to vonkoncom nepáčilo a Mareka začali biť. Vtom sa postavil bezdomovec a snažil sa mu pomôcť zachrániť ho pred tými zločincami. No hneď ako sa priblížil a pokúsil sa zastaviť ich, jeden sa na neho vrhol a zmlátil aj jeho. Keď už obaja — bezdomovec aj Marek ležali nehybne na zemi, odišli. Marek si všimol, že už mu dali pokoj. Poobzeral sa okolo seba. Vtedy uvidel toho žobráka, ktorý ho prosil o jedlo. Rozpamätal sa, ako mu odmietol čokoľvek dať. V tom momente mu hlavou ako blesk preletela myšlienka — spomienka na žobrákovu pomoc, keď ho tí vyvrheli bili. Povedal si, že sa už k nikomu zle nezachová, lebo nikdy nevie, kedy môže ten človek zasa pomôcť jemu. Toto všetko mu napadlo v zlomku sekundy. Rozhodol sa, že za žobrákovu ochotu pomôcť sa mu poďakuje.
„Vďaka,“ povedal mu.
Bezdomovec neodpovedal. Ležal nehybne na studenej zasneženej dlažbe.
„Dúfam, že sa mu nič nestalo,“ snažil sa Marek upokojiť. Podišiel k nemu a zistil, že nedýcha. Rozhliadol sa okolo seba. Neďaleko zazrel telefónnu búdku. Rozbehol sa k nej. Nevnímal pritom bolesť vlastných rán. Zavolal sanitku. Šiel rýchlo späť k zranenému. Snažil sa ho oživiť. O pár minút prišla zdravotná pomoc. Naložili ho do sanitky. Marek prežíval dramatické chvíle. Chcel, aby žobrák, ktorého meno nepoznal, prežil, aby sa mu mohol poďakovať. O krátky čas si všetci vydýchli.
„Bude žiť,“ oznámil lekár.
Marek sa potešil. V nemocnici čakal celú noc. Ráno ho už pustili do pacientovej izby.
„Dobré ráno,“ pozdravil Marek, „ďakujem, že ste sa mi snažili pomôcť.“
„To nestojí za reč,“ odvetil.
„Vlastne neviem ani, ako sa voláte?“
„Jožo,“ odpovedal bezdomovec.
„Ešte raz ďakujem, Jožo. Dúfam, že sa o pár dni vyliečite. Bol by som rád, keby ste so mnou a mojou rodinou strávili Vianoce,“ ponúkol mu.
„Veľmi rád prídem.“
Marek sa s Jožom ešte hodinu-dve zhováral. Potom šiel domov. Občas ešte zacítil bolesť, ale nevšímal si ju. Bol rád, že pomohol a urobil radosť inému človeku.

Pridať komentár
Fórum neobsahuje žiadne príspevky. < >